Březen 2017

Liečiteľ

13. března 2017 v 17:00 | womm |  Poviedky/Básne
- 01.04.1992 -

Je presne 09:24 večer stredourópskeho času a ja mám konečne čas sa venovať písaniu tejto správy. Odšuchcem do kúpelne aby som sa opláchol, umyl si zuby a hodil na seba pyžamo. Pri pohľade do zrkadla si všimnem, že moje oči nadobudli dobre známy červený nádych. Čo už, sú aj dôležitejšie veci ako môj postupne sa zhoršujúci zrak. Kontrola očí je jednou z častí prehliadky môjho tela, ktorú vykonávam pre istotu každý večer, aby som sa ubezpečil, že som sa od nich nenakazil. Možno sa čuduješ prečo Ti to tu hovorím. Veď vlastne ani nevieš kto som. Ospravedlň moju nezdvorilosť. Som človek. Ak si aj Ty, táto správa je pre Teba.

Každý večer si ľahnem do postele a premietam si v hlave minulosť, tak ako mi to odporučila kniha, ktorá leží už niekoľko rokov nedočítaná na mojom nočnom stolíku. V hlave sa mi vynárajú obrazy môjho niekdajšieho života. Spomínam na cestu do školy a ulice plné niečoho, čo kedysi bolo ľuďmi. Už ako dieťa som ich začal nazývať fantómami. Vlastne som nikdy iného skutočného človeka, ako som ja, nestretol. Rád by som Ti v tejto správe ako ďalšiemu človeku povedal všetko, čo som sa o fantómoch dozvedel kým som sa dostal sem a poprosil Ťa, aby si v mojej práci pokračoval.

Fantómovia sú v istých ohľadoch podobní ľuďom. Podobná výška, figúra, hlas. Problémom je, že tam sa podobnosť končí. Celé telo fantóma je zväčša tvorené sivou hmotou, ktorá z nich pri chôdzi odkvapáva. To majú všetci spoločné. Inak je každý z nich jedinečný. Sám som žil väčšinu svojho života s dvoma z nich, s mojimi rodičmi. Vždy keď som sa ich spýtal, čo sa im stalo, odbili ma. Niekedy slovami, inokedy otvorenou dlaňou. Nedokázal som pochopiť prečo nevyzerajú tak ako ja. Nielenže neboli ľudskí, boli odporní. Jednému sa pri chôdzi po celom tele vlnili injekčné striekačky, zatiaľ čo druhý mal miesto hlavy len výrastok pripomínajúci hrdlo fľaše. Pretože sa mi odpovedí nedostalo, strávil som ako dieťa dlhé hodiny sledovaním fantómov v uliciach. Pamätám si na jedného, ktorý mal na každej strane toho čo malo byť hlavou, obrysy ľudských tvárí. Z ďalšieho miestami trčali chumáče kožušiny. Doteraz pred očami vidím ako mu zvyšky sivej hmoty viseli na končekoch chlpov. V televízii som pozerával správy, kde fantóm na ktorom viseli draho vyzerajúce ženské šaty rozprával o tom, ako sa niekde vo svete navzájom vraždia (toto správanie som nikdy nepochopil). Ale toto všetko si si určite všimol aj Ty.

Do školy som chodil s mláďatami fantómov. Boli zmenšenými verziami svojich rodičov. Napriek tomu som školu mal rád. Páčili sa mi veci, ktoré nám tam hovorili. Bolo fascinujúce zistiť, koľko toho v sebe skrýva napríklad malá žabka. A čo v sebe vlastne ukrýva človek. Zamiloval som si biológiu.s Občas som sa doma vkradol na zadný dvor a sledoval som čo v sebe majú dážďovky. To ma priviedlo k otázke, čo má v sebe fantóm. "Možno je tam uväznený človek a vedel by som ho zachrániť.", pomyslel som si vtedy.

Tu sa začala moja túžba pomáhať. O ľudskom tele som sa z kníh dozvedel všetko čo sa dalo. Stále stojím za tým, že tieto informácie by mali pre prípadné vyslobodenie človeka z tela fantóma stačiť. Ak by si sa rozhodol ísť v mojich stopách, začni určite štúdiom takýchto kníh. Ja som bol nanešťastie neúspešný. Nadviazal som známosť s jednou samičkou fantóma, a keď konečne prišla ku mne domov, rozhodol som sa začať liečbu. Jej sivá hmota vytvárala na povrchu celého jej tela výrastky v tvare rúk, ktoré ukazovákom smerovali na ňu. Keď som ju uspal pokúsil som sa ruky amputovať, ale bezvýsledne. Vždy okamžite dorástli. Tak som ju otvoril a zistil som niečo fascinujúce. Ona vyzerala zvnútra úplne tak ako ľudia v knihách, ktoré som čítal. Ohromený som si vedľa nej sadol a premýšľal som. Zabil som človeka? Logika mi hovorila, že nie. Veď som predsa videl som čo som videl. Ale čo ak? Takéto otázky sa mi preháňali hlavou až kým som nezaspal.
Keď som sa zobudil nasledujúce ráno z hrôzou som zistil, že z mojej ruky ostala len deformované sivá hmota, ktorá odkapávala presne tak ako u fantómov a na predlaktí tvorila obrys ženskej tváre. Bolo mi jasné čo musím urobiť. Aby som sa nestal jedným z nich musím si ruku odstrániť, kým sa to rozšíri. Dávaj si pozor, je to nákazlivé! Bolesť bola neskutočná, ale vďaka liekom som ju znášal, kým do môjho domu nevrthlo niekoľko fantómov a nezobrali ma sem.

Vlastne ani neviem kde som. Žijem v tomto byte už niekoľko rokov bez toho aby som bol von. Každý deň mi sem fantómovia donesú jedlo a pýtajú sa ma otázky. Ja im ale neodpovedám. Som si istý, že vedia, že som o nich zistil dosť a chcú len zistiť koľko presne. Kým budem mlčať, nemôžu ma zabiť. A tak budem mlčať ďalej. Dúfam, že ma raz pustia a túto správu dostane niekto

Nájdené v matraci nemenovanej psychiatrickej liečebne.