Srpen 2015

Kvalitatívny rozbor pravej blogovej hemisféry

28. srpna 2015 v 19:03 | womm |  Názory/Úvahy
Zduř! (Raz muselo prísť aj na tento majestátny pozdrav...)

Vítam Ťa.
Ako sa máš?
Mne už piaty šiesty siedmy deň nefunguje pripojenie na internet.
Asi sa máš lepšie ako ja.
Napriek tomu, že teraz nemôžem každú sekundu a pol odbiehať na populárnu sockársku sociálnu sieť, som sa rozhodol, že môj mozog potrebuje precvičiť. Preto som tu. Človek by povedal, že ma uvažovanie raz prestane baviť...

Obr.1 Blog technologicky postupuje ... od Skicára k tvorbe gif-ov...*autor sa ťapká po pleci*

Ako príslušník druhu Homo Labilis Pisális (v preklade Pisateľ Občasný) som počas svojej evolúcie narazil na jeden zapeklitý problém, a síce, ako sa stať Jumbo Labilis Pisális. (v preklade Pisateľ Občasný Lepší) Táto otázka ma priviedla k téme dnešnej rozpravy, ktorou je : Čo robí blog dobrým blogom?

VAROVANIE: Názory v tomto článku (ako vo všetkých mojich článkoch) sú čiste subjektívne! A nejedz brokolicu. Vraj je zdravá ...fuj.

Všetci sme pekne varovaní, tak sa poďme rovno na vec.

Vecou, ktorú si na internetových kaplnkách blogového typu vážim najviac je, keď sú autorské (či ako to tá dnešná mládež nazýva). Keď sa dotrepem na nejaký web, chcem vidieť niečo originálne čo vytvoril(a) autor(ka) a nie recept na instantnú polievku skopírovaný z nejakej stránky pre bojazlivých začínajúcich kulinárov. (Asi preto neviem prísť na chuť sieti Tumblr a ich tlačidlu Reblog. )

Keď už máme blog s obsahom, ktorý nenájdeme nikde inde, bolo by dobré ak by ten obsah za niečo stál. Ďalší bod? Snaha. Písanie touto formou je viac záľubou ako hocičím iným. Nikto k tomu nikoho nenúti a teda ak to už robíme, mohli by sme si na tom dať záležať. Dobrým kontra príkladom sú niektoré príspevky na tému týždňa. Spomeniem napr. tému Strašidlá pod posteľou. Obrovská časť príspevkov na túto tému bola o tom, že strašidlá nie sú pod posteľou, ale v nás. Navyše dosť z nich malo pár riadkov a neobsahovali žiadne odôvodnenie ani rozvinutie tej myšlienky. Tieto články považujem za využitie šance na reklamu bez námahy. A na väčšinu z týchto blogov (ak nie na všetky) sa už potom vrátim len náhodou. Prečo rovno nenapísať niečo originálne a zmysluplné? Možno by potom ľudia radi čítali viac z tvorby daného človeka.

Niekde som počul, že žiaden nápad už nie je originálny, a teda nejde o to čo robíš, ale ako to robíš. Súhlasím. Ďalší bod? Originalita/Šmrnc. Autor môže písať hoci aj klesnutí hodnoty gulášu na západoeurópskom trhu ak má osobitý štýl, ktorý človeka zaujme. Príkladom takejto autorky je Narween Black, ktorá píše v podstate denník. Tie ma za normálnych okolností nebavia, no napriek tomu som prečítal veľa jej výtvorov. Prečo? Lebo má niečo čo by sa dalo nazvať zvláštnym šarmom. Odkaz na jej blog sa dá nájsť v menu spolu so všetkými ostatnými ľuďmi, ktorých čítam. (Nenech se pobízet :P)

Ďalší bod je WOMMova Achillova päta. (Autor článku by si mal rozmyslieť komu prejednávaná päta vlastne patrí.) Konzistentnosť. V skratke : písanie v pravidelných intervaloch. Dá sa rýchlo vypozorovať, že toto ja nedodržujem. Asi by sa to dalo prirovnať k zápche ... rád by som, ale nejde to. Ľudia si radi zvyknú na pravidelný prílev článkov od svojho obľúbenca. Odvrátená strana je, že pri dlhých odmlkách na obľúbencov dosť rýchlo zabudnú.

Myslím, že tieto tri veci úplne stačia k tomu aby bol blog dobrý. Samozrejme existuje ešte pár faktorov, ktoré nie sú síce až tak dôležité, ale majú svoju váhu.

Dizajn. Zahŕňam ho, pretože je to vec, ktorú si každý návštevník všimne ako prvú. Ak je ale obsah dosť dobrý, dizajn na dôležitosti stráca. Teda ak krásny obrázok mačiatka, ktorý je nastavený ako pozadie textu, nebráni jeho čítaniu.

Nepoužívanie podradných praktík.

Obr.2 Príklad podradnej praktiky ... dúfam, že blog s takou adresou akú som si vymyslel neexistuje...a ak áno nechcem vedieť čo obsahuje :D

Myslím, že by daný autor komentáru zaujal oveľa skôr a viac ak by tvorcovi nechal názor, objektívnu kritiku a nezabudol napísať hore do formuláru adresu svojho blogu. Osobne som videl mnoho blogerov (vrátane mňa) oplácajúcich návštevy v prípade záujmu. Tým myslím, že ako niekto, kto nerozozná make-up od mokrej hrnčiarskej hliny, isto nepôjdem na fashion blog (a podobne).

To je všetko čo mi napadlo, a teda nás to privádza k záveru tejto písmenami a nekvalitnými obrázkami posiatej cesty. Ak sa Ti výlet páčil prispej našej cestovnej kancelárii lajkom, hodnotením, alebo jej prejav sympatií v komentároch. Pre informácie o ďalších cestách využi odber noviniek, fanpage alebo Bloglovin' (odkazy sú v menu).

Súhlasíš? Nesúhlasíš? Máš nejaké postrehy, ktoré sa hodia? Daj mi vedieť v komentároch.

Ja idem ďalej oplakávať nefunkčný internet...
Ahoj?

Žiarlim, žiarliš, žiarlíme

10. srpna 2015 v 21:41 | womm |  Názory/Úvahy
Hoj!

Seržant WOMM sa hlási do služby! Prečo seržant? Lebo rád ser ... alebo radšej nič. Zas raz sedím večer sám s verným minerálnym perlivým priateľom neznámej značky a premýšľam. Asi to spravíme tak, ako za starých dobrých čias, keď v párkoch ešte bolo mäso a autor tohto blogu priťahoval okrem problémov aj ženy. Mám niečo nad čím uvažujem, tak proste svoje myšlienky spíšem. Téma? Žiarlivosť.

Čo ma donútilo písať o tejto ničiteľke vzťahov? To, že aj ja som kedysi býval veľmi, ale fakt veľmi, žiarlivý. Bezdôvodne. Viac žiarlivý ako vo vzťahu som bol už len keď mi niekto chcel zobrať pizzu a to si píš, že vtedy sa zo mňa stávala (a ešte stále stáva, takže bacha!) stelesnená nenávisť.

Obr. 1 Neberte WOMMovi jeho pizzu. (Stará ľudová múdrosť)

To sme už ale odbočili od témy, takže otočme vozidlo a vráťme sa späť na hlavnú cestu. Prvou otázkou, ktorá ma máta doteraz je : Prečo vlastne ľudia žiarlia? (Ešteže mám seba ako skvelý exemplár a môžem vychádzať z mojich nadobudnutých poznatkov.)
*Autor si dá okuliare a nasadí výraz tváre hlavného výskumníka NASA*

Prvým z možných dôvodov na zozname je nedôvera. Do pár sekúnd od momentu, kedy mi táto možnosť napadla, som si uvedomil, že to je pravda asi ako to, že mi pes zožral článok a preto zas píšem po takom dlhom čase. Niekto by možno rád oponoval tým, že nie každý musí svojmu partnerovi/svojej partnerke veriť. Na takýto argument odpoviem jedinou otázkou : Prečo by niekto bol s niekým komu neverí? Tento návrh teda súd pokladá za bezpredmetný. *Autor vytiahne z náprsného vrecka mini kladivko a ťukne ním po medzerníku*

"Bingo!", povedal si o niečo mladší a krajší autor tohto článku v dávnej, ale nezabudnutej minulosti, keď objavil slovné spojenie "strach zo straty toho druhého", vo svojej ešte vzťahmi neošľahanej mysli. "Koniec, šlus! Moja žiarlivosť je oficiálne oprávnená! Veď sa len bojím!" (Čítajúc predchádzajúcu vetu, mám pocit, že niekedy dávno existoval iba iracionálny WOMM.) Tohto presvedčenia som sa držal pridlho.Neskôr keď som vyzrel na úroveň banánu zo supermarketu, som prišiel na posledný dôvod. Vlastne je celkom jednoduchý, len ho ťažko nazvať. Majetníctvo? Proste chcem ho/ju ja a nikto iný sa nesmie ani len pozrieť! Lepšie to vysvetliť neviem. Je tento dôvod relevantný? Moja odpoveď je áno. Dospel som k pocitu, že majetníctvo sa vyskytuje u každého, aspoň čo sa milovaných osôb týka. (Ak si po dôkladnom zvážení prišiel/prišla na to, že to tak u Teba nie je, daj mi vedieť v komentároch nech som si svojho omylu vedomý. )

Druhou dôležitou otázkou je : Je žiarlivosť v poriadku?
Možno toto vyhlásenie raz oľutujem, ale podľa mňa áno. Každý žiarli v inej miere a ja osobne si neviem predstaviť, že by som niekoho miloval, a nevadilo by mu, že sa okolo neho obšmieta niekto iný. Príde mi to prirodzené. Na druhej strane som možno len čudný. Mne istá miera žiarlivosti dokonca lichotí pretože vidím, že ten človek má ešte stále záujem a chce ma pre seba.

Ak je teda v poriadku, dostávame sa k ďalšiemu problému. Aká je správna miera žiarlivosti?
Najlepším nástrojom na reguláciu žiarlivosti, tým kolieskom na plynovom sporáku ovládajúcim plamene našich vášní, je chladná logika. Prečo? Lebo keď človek žiarli na to, že jeho priateľovi/priateľke napísala kamarátka/kamarát je trošku moc a znepríjemňuje to život. U mňa bolo riešením to, že som si uvedomil, ktoré veci sú nepodstatné. Niekedy zažiarlim, ale len mierne a dám to najavo len nejaký žartom alebo niečím aby som svojej drahej ukázal, že mi na nej záleží a nechcem o ňu prísť. (Aj keď pochybujem, že jej to tiež lichotí :D) Hlavne to robím len v takej miere aby to ani jednému z nás nevadilo. To je dosť dôležité.

Záverom už len za mňa : žiarliť je v pohode, ale všetko s mierou.

Momentálne ma nič o tomto fenoméne už nenapadá. Tak teda dúfam, že sa Ti táto úvaha páčila. Ak ma chceš odmeniť sprav tak hodnotením, lajkom alebo komentárom. Ak chceš sledovať kedy niečo zas napíšem, môžeš použiť Bloglovin', FB fanpage alebo odber noviniek mailom. (Všetko je v menu.) Ďakujem za dočítanie do konca. Snáď som nebol nudný.

Žiarliš? Súhlasíš alebo nesúhlasíš s tým na čo som prišiel? Daj mi vedieť v komentároch.

Odchádzam čítať a potom spať.
Ahoj?