na Blog.cz

Vitaj drahá čitateľka/ drahý čitateľ,

pri ďalšom posedení pri jedl.... starom obschnutom smreku opadavom ... opadnutom. Keďže zasa raz všetko zvládam a stíham píšem hento tu v nedeľu. Dúfam, že to dnes aj výjde na svetlo božie … aj keď sa bavíme o blogu takže … na svetlo bložie? Podľa mňa môže byť. Som v kríze. Dochádza mi med a čierny čaj. Čo budem piť dozajtra? Ešte neviem, ale isto vymyslím nejakú náhradu, poprípade si od niekoho čierny čaj požičiam. (Mať tak moje problémy, že? :D) Dnešný článok bude gýčovitého rázu, aj keď bude hovoriť, o podľa mňa fascinujúcej skutočnosti.

Všetci sa prechádzame v jednej obrovskej knižnici. To je základná myšlienka, ktorá ma napadla. Ako to tá moja ryšavá gebuľa tentokrát myslí? Veľmi jednoducho. Každý človek je jedna ohromná kniha s neurčitým počtom strán. Trvalo mi 20 rokov môjho života, zmysluplného asi ako stánok s grilovanou klobásou na medzinárodnom meetingu radikálnych vegetariánov (to sú tí, čo majú za opaskom miesto koltu zväzok mrkvy), kým mi tento jednoduchý fakt došiel. O čo ide? (AUTOR NEMÁ NIČ PROTI VEGETARIÁNOM AJ KEĎ NIE JE JEDNÝM Z NICH.)

Akokoľvek gýčovo to znie, ak chcete naozaj vedieť, kto daná osoba X je, musíte ísť až úplne na dno. (Či už ten osoby, alebo fľaše … to nechám na vás.) Je to tak preto, lebo človek ukáže ostatným len to, čo chce aby videli. Ani Ty drahá čitateľka/ drahý čitateľ nepotrebuješ vedieť ako sa momentálne cítim a čo ma trápi. Nepotrebuješ poznať moje slabiny. Pre Teba som najskôr prakticky bavič/kamarát/známy (podľa toho kto každý toto číta), od ktorého si raz za čas prečítaš nejakú hovadinu. Nie je natom absolútne nič zlé. Takto jednoducho sociálne interakcie fungujú. Toho človeka väčšinou neskúmame zvnútra. Stačí nám tvár, ktorú nastavuje verejnosti. Výnimkou potvrdzujúcou toto pravidlo, sú vo väčšine prípadov vzťahy. Tam sa často ľudia poznajú veľmi dobre. (Aspoň tak by to podľa autorovej skromnej mienky malo byť. S prípadnými reklamáciami sa obracajte na womm@centrum.sk alebo hociktorú autorovu ex :D).

"Ale na začiatku si spomínal slovo fascinujúci … zatiaľ je fascinujúci akurát Tvoja neschopnosť vyjadrovať sa v normálnych vetných konštrukciách."

Dobrý postreh imaginárny týpek v imaginárnom publiku!

*Autor dramaticky ukazuje na spomínaného týpka a kričí : "Give that man a couple of carrots!"*

Fascinujúce to je až keď si uvedomíme rozsah tvrdenia zo začiatku. Každý jeden človek má úplne jedinečný príbeh. Za milióny životov by nebolo možné také množstvo príbehov prečítať a každou hodinou sa pripisujú nové strany. A ešte fascinujúcejšie je, že táto úvaha sa dá rozviť. Ak človek zažil veľa a je inteligentný, je hrubou knihou plnou textu a ak je človek napr. hlúpy, tak je čínske leporelo. (Nerozumieš pri čítaní ničomu, ale aspoň tie obrázky sú pekné … čo súvisí s príslovím, že len hlúpi sú šťastní. Jednoducho majú optimistickejší pohľad na svet, pretože ich trápi oveľa menej vecí.) Keby som mal takto klasifikovať seba tak som asi čínsky zákonník. Je to obsiahle, nerozumieš ani pol slova a ešte to ani nemá obrázky.

Ešte si odskočíme k tomu, ako som sa dostal k takejto úvahe. Ak takýto predpoklad, aký Ti tu predkladám príjmeme, vyplýva z toho problém. Ak si, čo sa týka taktu, na úrovni mojej osoby, teda na bode mrazu, ublížiš v rozhovore nechtiac mnohým ľuďom. Ani nevieš ako a tresneš mu poltonovým kladivom na koleno. Noha mu vyskočí a my dostanete do oblasti medzinožia, čo rozhodne nie je príjemné. (Autor touto ultra šifrovanou metaforou chcel naznačiť, že to nie je príjemné ani pre jednu stranu.) A tu som začal premýšľať nad jednou otázkou. Mal by som sa teda v konverzáciách krotiť?

Dospel som k názoru, že takéto veci by mali byť pochopiteľné pre obe strany. Obe strany by mali byť zmierené s tým, že nemôže byť každý deň pondelok a aj v značkovej klobáse je niekedy koník.

Čo by malo byť podstatou tejto úvahy? No jednak som Ťa, ako vždy, chcel pobaviť, a jednak je to podľa mňa zaujímavý materiál na zamyslenie sa. Skús sa hoci len zbežne zamyslieť nad tým, koľko zo seba ukazuješ ľuďom okolo seba, a koľko málo toho o nich možno vieš. Zaujímavé, že?

Týmto by sme mohli našu besedu skončiť. Ak sa Ti článok páčil, a rada/rád by si mi to dal najavo urob tak lajkami, hodnoteniami alebo šírením po sociálnych sieťach. Ak chceš vidieť kedy niešo pridám a nepoužívaš RSS je tu pre teba FANPAGE.

Zdravím Ťa drahá čitateľka/ drahý čitateľ!

Opäť prišiel ten čas v týždni kedy si autor našiel chvíľu na meditáciu nad textovým editorom a je pripravený pre Teba niečo vytvoriť, aj keď si sám ešte nie je úplne istý, čo to bude. Za svoju obmedzenú aktivitu na svojom a aj na cudzích blogoch sa hlboko ospravedlňujem. Je to spôsobené tým, že imaginárna kopa povinností prerástla moju hlavu a moja imaginárna lopatka z detského pieskoviska, ktorou ich z kopy odhadzujem, nestačí. Toľko k môjmu osobnému životu.

Nakoniec som sa rozhodol, že vyjadrím svoj názor na známe a často používané slovo. Tým slovom je slovíčko osud.

UWAGA! (Pre tých, ktorí nehovoria po Poľsky, resp. nečítajú zadnú stranu obalov v iných jazykoch : Varovanie)

Celý tento článok je len súborom autorových názorov a myšlienkových pochodov, ktoré pre ostatných, okrem účelu zábavného, nemajú najskôr žiaden iný význam. Tým pádom nemá žiaden význam si nasledujúce vyjadrenia brať osobne. Do widzenia.

Keďže varovanie je za nami, môžeme sa do toho vrhnúť ako hlavná postava intelektuálneho amerického kinematografického diela do prázdneho bazéna. (Len dúfajme, že so šťastnejším koncom.)

Na osud neverím. (No začiatok mám prudko profesionálny.)

Ako voľne premýšľajúca ľudská bytosť, ktorá rozhoduje o veciach, ktoré sa ho týkajú jednoducho odmietam uznať, že to raz v nejakej … čo ja viem... imaginárnej knižke (?) bolo všetko dopredu napísané.

Koncept ako taký sa mi zdá z môjho pohľadu, obsahujúceho ezoteriky asi toľko čo konzerva fazúľ, postavený na hlavu. Uznávam, že na tom isto má podiel aj odpor k bezmocnosti a bezvýznamnosti, ale hlavným argumentom ostáva chladná logika.

Osobne poznám veľa ľudí, ktorí na osud veria a nemám proti nim absolútne nič. V podstate som názoru, že si každý môže veriť čomu chce, kým tým neznepríjemňuje život ostatným. O čom hovorím? O osudovej vete : "Všetko má nejaký dôvod. / Bolo Ti to proste súdené / insert random generic shit here". Kým to ten človek hovorí samému sebe je to ok. Síce podľa mňa klame samého seba, ale kým sa vďaka tomu cíti dobre, nech sa páči. Problém prichádza až keď tie exkrementy z býka prezentuje iným ľuďom. Keď mi niekto niečo také povie a som pod tlakom lebo sa niečo stalo, mám chuť mu jednu vraziť, naoko začudovane sa pozrieť na svoju päsť a potom povedať "Hmm.. asi máš pravdu." Týmto sa žiadnemu človeku pomôcť nedá. Akurát sa mu ešte prihorší, lebo ho tou stupiditou nahneváte. Poznáš, drahá čitateľka/ drahý čitateľ, tú rozprávku ako myš či nejaký taký zver vyťahuje levovi triesku z laby? Tak takýtom postupom by mu miesto pomoci ešte fľusla kôstku z čerešne priamo do pravej nosnej dierky.

Prekvapuje ma, že ľudia sú ochotní prijať koncept, že všetko čo kedy spravia je dopredu určené a ich rozhodnutia sú totálne zbytočné. Necítia sa potom deprimovaní? Asi nie. Dokonca je z toho aj určitý druh obranného mechanizmu, ktorý je spomínaný vyššie. Všetko zlé je proste osud. Chudák leňochod keď si chytí v spánku vlastnú ruku, spadne a zabije sa. Ten osud je riadne hovado, že? To bude asi lepšie si sadnúť a počkať si čo prinesie ďalej. Aj tak s tým spravíme asi toľko ako ľadový medveď s globálnym otepľovaním, nie? Ach jaj … *facepalm*

Nakoniec by možno bolo ešte zaujímavé rozobrať, čo by znamenalo ak by osud bol skutočný.

*Autor mysterióznym gestom odštartuváva simuláciu.*

Už teraz mám určené kedy a ako zomriem. Či nájdem tú pravú, alebo ostanem celý život sám. Či sa zamestnám. Stojím nad všetkým. Vlastne len sledujem dobre spracovaný film z pohľadu prvej osoby. Hmmm … ten hlavný hrdina zas čumí do počítača a píše nejaké sračky, ktoré potom zverejní na nete... ach jaj. No nič … čo sa dá robiť. Uvidíme čo sa stane ďalej. Načo sa zamýšľať. No veď ja počkám, kým sa páska v premietačke dotočí, a ja zmiznem spolu s hrdinom.

*Autor ukončuje simuláciu, napísaním tejto vety*

Holt nezdalo sa mi to príliš zábavné a príjemné. Nie vďaka … radšej budem improvizovať za pochodu, ako sa riadiť nejakým priblblým scenárom, ktorý by aj tak vyzeral, akoby ho napísal Karl May po piatich fľašiach ohnivej vody.

Záverom opäť dodám, že každý môže veriť čomu chce. Napriek tomu, ani ak veríš na osud nevzdávaj sa mu. V tejto veci je tvrdohlavosť jednoznačne pozitívna. Lebo … čo ak nakoniec osud neexistuje? Čo všetko si mohol dosiahnuť? To je dosť na zamyslenie...

Sme na konci výtvoru. Dúfam, že sa aspoň trochu páčil aj keď som unavený a v mentálnom rozpoložení vyžuvanej žuvačky. Ak ma chceš odmeniť urob tak prosím hodnoteniami, lajkom alebo šírením po sociálnych sieťach. Ak chceš sledovať vydávanie článkov použi RSS alebo FANPAGE.

Ďakujem za Tvoju návštevu.

Idem oddychovať pri nejakej dobrej muzičke.

Ahoj?

Nazdárek :D

Vyhrabal som sa z hory spadnutých systémov a lenivosti, aby som na tejto kope nešťastia vztýčil hrdý prápor tohto blogu (rozumej : napísal ďalši článok). Po minulej návšteve od kolegyňe Aerosol, som opäť na rade ja, a problém je, že opäť netuším o čom by som mal písať. Kým si to rozmyslím, skonštatujem, že tá spolupráca bola zábavná a určite by som niečo také vyskúšal aj nabudúce. Takéto experimenty vrelo odporúčam. Čo naopak neodporúčam, je nedostatok spánku a prebytok čierneho čaju. Nerobí to dobre telu a už vôbec nie duši. Ako hovorí stará americká múdrosť : "YOLO."

*Ako súčasť pokusu o nápravu si autor odpíja zo svojho nie čierneho, ale zeleného čaju.*

Tak sa nechám inšpirovať vyššie spomínanou kolegyňou. Snáď mi to niekedy odpustí. Budem písať o "vnútorných démonoch". V prvom rade by asi bolo správne uviesť na pravú mieru, čo za týchto démonov považujem ja.

*Autor si nasadzuje okuliare a pohladká si strnisko tváriac sa inteligentne ako treska po expirácii.*

Každý nejakého toho svojho démona máme. Niečo čo do nás hryzie sťa priemerný američan do nadpriemerného burgeru. Niečo čo nás zožiera ako cestná soľ spodok auta. Niečo … zlé? Možno zlé, možno nie. Podľa mojich skúseností s ľudmi, niektorí jednoducho potrebujú niečo, čo ich bude nútiť k činnosti. A k tomu sú často démoni ideálni. Je to presne ako keď som písal o strachu. Je to nepríjemné, ale stále to poháňa vpred. Rozdiel je len v tom či utekáme, alebo sa prebíjame.

Po zrelej úvahe som dospel k záveru, že existujú tri základné metódy.

Myslím, že to sa viacmenej vysvetľuje samo. Ak sa niečo stane, môžeme to vždy prečkať, pijúc teplé kakao a počúvajúc depresívnu hudbu. Jediný problém, ktorý mám s touto metódou je, že iba odďaľuje problém. V podstate to je akoby si tomu človeku, ktorý vám "volá v mene spoločnosti … aby vám ponúkol...", povedala/povedal, že nič nechceš, a potom dodala/dodal, nech Ti radšej zavolá o týždeň. A to je samozrejme blbosť.

Tu ide čiste len o sebapoznanie a úvahu. Jednoducho musí človek sám seba presvedčiť o tom, že sa už nebojí, že tá vlastnosť nie je až tak zlá, alebo že ho fakt nikto nebude počuť keď vypustí prebytočné plyny. (viď. Obr. 1). Podľa mňa je práve toto tá najlepšia cesta. Prečo? Odpoveď je jednoduchá, ako niektorí naši spoluobčania. (Fakt by som niekedy neveril akí ľudia existujú. Hlbšia konverzácia sa dá viesť aj so skrutkovačom.) Sebapoznanie, ktoré som spomínal hneď na začiatku odseku.Človek sa pri tejto metóde spozná a zistí aký vlastne je. A človek, ktorý sa pozná, je podľa mňa najvyrovnanejší druh človeka.

Riešiť veci, ktoré nás trápia v reálnom živote. Celkom jednoduché, a v niektorých situáciách jediné riešenie. Cítim sa osamelo a nemám kamarátov? Nejakých si nájdem. (Ospravedlňujem sa za infantilný príklad, ale nič lepšie mimomentálne nenapadlo.) Niektorým z vás možno vŕta v hlave otázka : "Prečo ten ryšavý exot označil za najlepšiu konfrontáciu, keď toto ovplyvňuje život?" Ide o to, že reálny život často navádza k nespokojnosti so samým sebou, len preto, že človek nezapadá. A teda sa človek ktorý sa tam vydá môže meniť len kvôli spoločnosti, čo je podľa mňa rozhodne dosť negatívny dopad. Tu by som to potom označil za víťazstvo démonov.

Na záver by z tohto inteligentne sa tváriaceho myšlienkového zlepenca malo asi vyplynúť niečo inteligentné, že? Tak dobre.

Myslím, že každý človek má svoj vlastný spôsob ako sa s problémami vyrovnať a nemusí to byť ani jeden z mojich. Kým funguje, je všetko fajn. Je potrebné si však uvedomiť, že mnoho obáv a strachu má začiatok práve v nás. Jednoznačne by sme si mali byť viac istí sami sebou a ostatné sa už spraví rôznymi spôsobmi. Vždy je podstatné sa nevzdať. (Ak nesúhlasíš s posl. vetou pozri si pár amerických filmov a opýtaj sa túto otázku samého/samej seba ešte raz :D)

Ja si idem niečo čítať,

Ahoj?