Vitaj drahá čitateľka/ drahý čitateľ,
pri ďalšom posedení pri jedl.... starom obschnutom smreku opadavom ... opadnutom. Keďže zasa raz všetko zvládam a stíham píšem hento tu v nedeľu. Dúfam, že to dnes aj výjde na svetlo božie … aj keď sa bavíme o blogu takže … na svetlo bložie? Podľa mňa môže byť. Som v kríze. Dochádza mi med a čierny čaj. Čo budem piť dozajtra? Ešte neviem, ale isto vymyslím nejakú náhradu, poprípade si od niekoho čierny čaj požičiam. (Mať tak moje problémy, že? :D) Dnešný článok bude gýčovitého rázu, aj keď bude hovoriť, o podľa mňa fascinujúcej skutočnosti.
Všetci sa prechádzame v jednej obrovskej knižnici. To je základná myšlienka, ktorá ma napadla. Ako to tá moja ryšavá gebuľa tentokrát myslí? Veľmi jednoducho. Každý človek je jedna ohromná kniha s neurčitým počtom strán. Trvalo mi 20 rokov môjho života, zmysluplného asi ako stánok s grilovanou klobásou na medzinárodnom meetingu radikálnych vegetariánov (to sú tí, čo majú za opaskom miesto koltu zväzok mrkvy), kým mi tento jednoduchý fakt došiel. O čo ide? (AUTOR NEMÁ NIČ PROTI VEGETARIÁNOM AJ KEĎ NIE JE JEDNÝM Z NICH.)
Akokoľvek gýčovo to znie, ak chcete naozaj vedieť, kto daná osoba X je, musíte ísť až úplne na dno. (Či už ten osoby, alebo fľaše … to nechám na vás.) Je to tak preto, lebo človek ukáže ostatným len to, čo chce aby videli. Ani Ty drahá čitateľka/ drahý čitateľ nepotrebuješ vedieť ako sa momentálne cítim a čo ma trápi. Nepotrebuješ poznať moje slabiny. Pre Teba som najskôr prakticky bavič/kamarát/známy (podľa toho kto každý toto číta), od ktorého si raz za čas prečítaš nejakú hovadinu. Nie je natom absolútne nič zlé. Takto jednoducho sociálne interakcie fungujú. Toho človeka väčšinou neskúmame zvnútra. Stačí nám tvár, ktorú nastavuje verejnosti. Výnimkou potvrdzujúcou toto pravidlo, sú vo väčšine prípadov vzťahy. Tam sa často ľudia poznajú veľmi dobre. (Aspoň tak by to podľa autorovej skromnej mienky malo byť. S prípadnými reklamáciami sa obracajte na womm@centrum.sk alebo hociktorú autorovu ex :D).
"Ale na začiatku si spomínal slovo fascinujúci … zatiaľ je fascinujúci akurát Tvoja neschopnosť vyjadrovať sa v normálnych vetných konštrukciách."
Dobrý postreh imaginárny týpek v imaginárnom publiku!
*Autor dramaticky ukazuje na spomínaného týpka a kričí : "Give that man a couple of carrots!"*
Fascinujúce to je až keď si uvedomíme rozsah tvrdenia zo začiatku. Každý jeden človek má úplne jedinečný príbeh. Za milióny životov by nebolo možné také množstvo príbehov prečítať a každou hodinou sa pripisujú nové strany. A ešte fascinujúcejšie je, že táto úvaha sa dá rozviť. Ak človek zažil veľa a je inteligentný, je hrubou knihou plnou textu a ak je človek napr. hlúpy, tak je čínske leporelo. (Nerozumieš pri čítaní ničomu, ale aspoň tie obrázky sú pekné … čo súvisí s príslovím, že len hlúpi sú šťastní. Jednoducho majú optimistickejší pohľad na svet, pretože ich trápi oveľa menej vecí.) Keby som mal takto klasifikovať seba tak som asi čínsky zákonník. Je to obsiahle, nerozumieš ani pol slova a ešte to ani nemá obrázky.
Ešte si odskočíme k tomu, ako som sa dostal k takejto úvahe. Ak takýto predpoklad, aký Ti tu predkladám príjmeme, vyplýva z toho problém. Ak si, čo sa týka taktu, na úrovni mojej osoby, teda na bode mrazu, ublížiš v rozhovore nechtiac mnohým ľuďom. Ani nevieš ako a tresneš mu poltonovým kladivom na koleno. Noha mu vyskočí a my dostanete do oblasti medzinožia, čo rozhodne nie je príjemné. (Autor touto ultra šifrovanou metaforou chcel naznačiť, že to nie je príjemné ani pre jednu stranu.) A tu som začal premýšľať nad jednou otázkou. Mal by som sa teda v konverzáciách krotiť?
NIE.
Dospel som k názoru, že takéto veci by mali byť pochopiteľné pre obe strany. Obe strany by mali byť zmierené s tým, že nemôže byť každý deň pondelok a aj v značkovej klobáse je niekedy koník.
Čo by malo byť podstatou tejto úvahy? No jednak som Ťa, ako vždy, chcel pobaviť, a jednak je to podľa mňa zaujímavý materiál na zamyslenie sa. Skús sa hoci len zbežne zamyslieť nad tým, koľko zo seba ukazuješ ľuďom okolo seba, a koľko málo toho o nich možno vieš. Zaujímavé, že?
Týmto by sme mohli našu besedu skončiť. Ak sa Ti článok páčil, a rada/rád by si mi to dal najavo urob tak lajkami, hodnoteniami alebo šírením po sociálnych sieťach. Ak chceš vidieť kedy niešo pridám a nepoužívaš RSS je tu pre teba FANPAGE.
Ako sa Ti páčil článok? Dospela/dospel si pri uvažovaní k niečomu? Aký máš názor na túto teóriu?
Daj mi vedieť v komentároch.
Ja idem jesť cerálie alebo niečo podobné,
Ahoj?