Březen 2014

Láska (alebo prvý článok, kt. som sa bál)

22. března 2014 v 22:08 | womm |  Názory/Úvahy
Hallo! Wie gehts?

Opäť som tu s ďalším výtvorom krvopotne vyťukaným na mojom noťase, v sladkokyslej nálade, bielom tričku a s padajúcimi viečkami. Dnešnou témou je láska a môj názor na tento fenomén. (Originálne ako rožok v pekárni...ja viem). Táto téma sa mi prevaľovala v hlave dlho, a do popredia sa predierala s odhodlaním študenta stojaceho pred predajňou liehovín. Raz to muselo prísť a dnes je ten deň.

Najzákladnejším konfliktom, alebo témou na rozhovor (ak si verbálna pacifistka/pacifista) je spor : chemická reakcia vs. cit. Ako som už zrejme párkrát spomínal, na nadprirodzeno veľmi nie som a teda aj k otázke duše sa staviam neutrálne, resp. nebudem pchať prsty do čerešňového koláča ak som drevosústruhár a jediné čo o kuchyni viem, je ako sa vyrábajú skrinky v nej. Každopádne, ja v tejto otázke spájam obe názory dokopy. Ak sa na človeka pozrieme z hľadiska vedeckých poznatkov, tak ho môžeme prirovnať z hľadiska funkčnosti k stroju. Pekelne prepracovanému stroju, aj keď s veľkou poruchovosťou. Obrovské množstvo vecí v ľudskom tele funguje na základe chémie, tak prečo nie aj city? Táto teória však cit v žiadnom prípade nedegraduje.

Obrovskou ľudskou stupiditou je podľa mňa výrok. "Ja na lásku neverím." Na vyslovenie takejto veci, potrebujeme človeka podľa vzoru dub ... zadubeného. Toto vyhlásenie je príliš komplexné. Človek ľúbi aj svojich najbližších, do istej miery ľúbi aj svojich priateľov, aj keď to už možno formulujem nekorektne pre ľudí, ktorí sa tým slovom neoháňajú tak ako ja. Okrem gýčovosti je toto ďalšie nebezpečenstvo témy láska. Je príliš individuálna. Myslím, že neexistuje človek, ktorý by na svete nikoho neľúbil, a teda som zdôvodnil to čo som povedal a od tohto pseudonázoru sa môžeme presunúť ďalej.

Láska je skvelá vec. Každý, kto to skúsil vie, aký skvelý pocit je milovať a cítiť sa milovaný. Preto napriek tomu, že rozchody bolia ľudia stále hľadajú tú pravú / toho pravého. Čo ma privádza k odbočke. Vždy keď som počul nejaký romantický song a rozchode, alebo vzťahu ako takom, myslel som si, že sú to bullshity, kým som to neskúsil sám. Veľmi ma to prekvapuje, aj teraz s odstupom času. Z jednej odbočky prejdeme hneď na ďalšiu. Je zaujímavé, ako je láska v miernejších resp. iných formách potláčaná. Poznám a pohybujem sa medzi mnohými ľuďmi, u ktorých sú slová "mám Ťa rád" tabu. Jednoducho, ak niečo také poviem tak si vyslúžim pohľad, ktorý hovorí "Are you gay?". Neviem prečo, s tým ľudia majú taký problém. Podľa mňa si neuvedomujú silu tých slov, alebo sa prispôsobujú okoliu, čo je škoda, pretože taká jednoduchá fráza dokáže s človekom spraviť divy. Práva preto, sa ja "mám Ťa rád" snažím hovoriť, každému koho naozaj rád mám. A keby sme si to hovorili všetci, nebol by svet krajší? :P

Teraz mi ešte ostáva vysvetliť čo je vlastne láska podľa mňa. Láska je jednoducho cit, ktorý chováme k iným ľuďom, ktorí pre nás niečo znamenajú, preto lebo pre nás niečo urobili, niečo sme spolu zažili, alebo sme sa do nich zamilovali. Ja sa ešte povenujem práve tej partnerskej láske. Našiel som pár javov, kt. tento stav charakterizujú. Pri pohľade na vášho milého/vašu milú sa roztopíte ako pribrzdená algida na asfaltke pri Balatóne v júni počas teplotného rekordu. A teraz vážnejšie. Podľa mňa je to stav, kedy chcete osobe, ktorú milujete dať všetko na svete ... a je to jediný stav, kedy aj sebec nemyslí najprv na seba. Jednoducho, je to niečo čo človeka môže zmeniť úplne od základov. Túžba aby bol vďaka nemu niekto šťastný...

A pri zmienke o zmrzline oplývajúcej menším intelektom ma napadla ďalšia odbočka. Láska na prvý pohľad. Existuje? Neexistuje? Akokoľvek som rád sentimentálny a romantický, tu musím povedať, že podľa mňa nie. Niekto sa nám môže zdať krásny a občas sa stane, že sa príklepová vŕtačka narazí na sadrokartón a jupí máme šťastný pár. Avšak treba si uvedomiť, že takéto vzplanutia na úrovni bezolovnatého benzínu riedeného alkoholom, niekedy naozaj nemusia vypáliť dobre a potom to už dopadá zle. (Asi tak ako keď riedite benzín tým alkoholom.)

Tak takto som po dlhom čase dohnojil článok. Nabudúce už snáď budem aj vo forme. Každopádne dúfam, že sa aspoň trochu páčil a pobavil. Ak ma za môj nočný bloggerský výtvor chcete odmeniť nechajte mi dolu pod článkom hodnotenie, komentár alebo ho zdieľajte na niektorej zo sociálnych sietí ktoré používate. (Ani za viac možností naraz sa neurazím :P ) Ak chcete vidieť aj veci mimo blogu, kt. pridávam, pridajte sa k Fan-Pageu, kt. nájdete TU.

Ešte jedna vec. Začínam zbierať otázky na ďalšie Q&A (otázky a odpovede), ktoré by mali byť písané rovnakou formou ako tie prvé, ktoré nájdete TU. Tak ak vám niečo napadne, kľudne to vo forme otázky dajte pod článok.

Zatiaľ sa lúčim a idem do ríše snov, kde je aj tráva zelenšia a ani hovno tak nesmrdí.
Ahoj?

Slučka

9. března 2014 v 0:40 | womm |  Poviedky/Básne
printf("Zdravicko \n");
Som zase tu po dlhom čase. Bude to hardcore.

Pod prívlastkom hardcore rozumej, že som sa zase pokúsil o báseň. Such swag... No nič. Teraz už k samotnej myšlienke tejto básne.

Tak ma v túto krásnu noc napadlo, že život je vlastne príprava na popravu a na konci všetci umrieme. Akokoľvek negatívne som túto báseň písal, posolstvo, ktoré som chcel obsiahnuť je pozitívne. "Skapať rýchlo" je v tomto prípade dobrá vec. Uzlom som myslel veci, ktoré v živote dokážeme a urobíme. Ak už príde čas zomrieť, asi by bolo dobré ak by to bolo rýchle a čo najmenej bolestivé. Preto som zahrnul kvalitu uzla. Ak si ho počas života pripravíme zle, rozviaže sa a nakoniec umrieme na nejakom narýchlo uviazanom lane, ktoré ani nebude stáť za reč. (Všetko v obraznej rovine samozrejme.)
Preto by teda podľa mňa človek mal žiť tak, aby sa pri spätnom pohľade na svoj život mohol spokojne usmiať a naposledy prikývnuť.
A teraz už báseň samotná :

Drevená stolička, jednoduchá, pevná,
Počas celej cesty spoločníčka verná.
Hrubé, pevné lano kýve sa vo vetre,
Čakajúc na posledné slová, v Tvojom závete.

Otvoril si oči? Tak začni viazať,
Skúsených námorník, či večný vazal,
Všetko to závisí od postavenia hviezd,
Námorník, námorník , nechaj sa niesť,
Vlnami času a náhody.

Na uzle si prosím daj veľmi záležať,
Pre všeobecné dobro, ja snažím sa presviedčať
Odsúdencov večných, pochybnú to čeľaď,
Napriek tomu musíme utrpenie zdieľať.
Preto ten uzol, poďme bez bolesti,
Ak už nás trápi kliatba konečnosti,
Užívajme si ju v omamnej spokojnosti.

Roky sa vlečú, Ty stále viažeš,
Ohlodané nechty, bojíš sa že sklameš.
Snaha bola vložená, scéna rozložená,
Si pripravený? - otázka položená.
Daj hlavu do slučky, pozri sa do diaľky,
Ostatní nad Tebou už pália zápalky,
Teraz sa uvidí ako si viazal, čaká Ťa sláva?
Skapal si rýchlo? Naveky chvála.

Toto bol aj Tvoj príbeh, Ty čo to čítaš,
Ver mi či nie, aj Ty si uzol chystáš.
Prajem nám obom, Tebe aj mne,
V dobe keď sa pri slučkách stretneme,
Na tvárach úsmev, dokonca bujarý,
Pôjdeme len tam, kam nás poslali
Netreba plakať, na tým že starneme,
Jedno je isté,
Aj tak odvisneme.

Tak to by sme mali... dúfam, že sa báseň páčila. Ak áno, za feedback budem vďačný. Či už to budú hodnotenia pomocou hviezdičiek pod článkom, komentárov, alebo rozširovania článku na sociálnych sieťach (helps a lot). Ak chceš byť informovaný aktuálne+ vidieť nejaké tie kratšie veci čo nepridávam na blog, pridaj sa k fan-pageu, ktorý nájdeš TU.
Zatiaľ sa s Tebou drahá čitateľka/drahý čitateľ lúčim, vidíme sa snáď v priebehu ďalšieho týždna. Zatiaľ...
Ahoj?