Liečiteľ

13. března 2017 v 17:00 | womm |  Poviedky/Básne
- 01.04.1992 -

Je presne 09:24 večer stredourópskeho času a ja mám konečne čas sa venovať písaniu tejto správy. Odšuchcem do kúpelne aby som sa opláchol, umyl si zuby a hodil na seba pyžamo. Pri pohľade do zrkadla si všimnem, že moje oči nadobudli dobre známy červený nádych. Čo už, sú aj dôležitejšie veci ako môj postupne sa zhoršujúci zrak. Kontrola očí je jednou z častí prehliadky môjho tela, ktorú vykonávam pre istotu každý večer, aby som sa ubezpečil, že som sa od nich nenakazil. Možno sa čuduješ prečo Ti to tu hovorím. Veď vlastne ani nevieš kto som. Ospravedlň moju nezdvorilosť. Som človek. Ak si aj Ty, táto správa je pre Teba.

Každý večer si ľahnem do postele a premietam si v hlave minulosť, tak ako mi to odporučila kniha, ktorá leží už niekoľko rokov nedočítaná na mojom nočnom stolíku. V hlave sa mi vynárajú obrazy môjho niekdajšieho života. Spomínam na cestu do školy a ulice plné niečoho, čo kedysi bolo ľuďmi. Už ako dieťa som ich začal nazývať fantómami. Vlastne som nikdy iného skutočného človeka, ako som ja, nestretol. Rád by som Ti v tejto správe ako ďalšiemu človeku povedal všetko, čo som sa o fantómoch dozvedel kým som sa dostal sem a poprosil Ťa, aby si v mojej práci pokračoval.

Fantómovia sú v istých ohľadoch podobní ľuďom. Podobná výška, figúra, hlas. Problémom je, že tam sa podobnosť končí. Celé telo fantóma je zväčša tvorené sivou hmotou, ktorá z nich pri chôdzi odkvapáva. To majú všetci spoločné. Inak je každý z nich jedinečný. Sám som žil väčšinu svojho života s dvoma z nich, s mojimi rodičmi. Vždy keď som sa ich spýtal, čo sa im stalo, odbili ma. Niekedy slovami, inokedy otvorenou dlaňou. Nedokázal som pochopiť prečo nevyzerajú tak ako ja. Nielenže neboli ľudskí, boli odporní. Jednému sa pri chôdzi po celom tele vlnili injekčné striekačky, zatiaľ čo druhý mal miesto hlavy len výrastok pripomínajúci hrdlo fľaše. Pretože sa mi odpovedí nedostalo, strávil som ako dieťa dlhé hodiny sledovaním fantómov v uliciach. Pamätám si na jedného, ktorý mal na každej strane toho čo malo byť hlavou, obrysy ľudských tvárí. Z ďalšieho miestami trčali chumáče kožušiny. Doteraz pred očami vidím ako mu zvyšky sivej hmoty viseli na končekoch chlpov. V televízii som pozerával správy, kde fantóm na ktorom viseli draho vyzerajúce ženské šaty rozprával o tom, ako sa niekde vo svete navzájom vraždia (toto správanie som nikdy nepochopil). Ale toto všetko si si určite všimol aj Ty.

Do školy som chodil s mláďatami fantómov. Boli zmenšenými verziami svojich rodičov. Napriek tomu som školu mal rád. Páčili sa mi veci, ktoré nám tam hovorili. Bolo fascinujúce zistiť, koľko toho v sebe skrýva napríklad malá žabka. A čo v sebe vlastne ukrýva človek. Zamiloval som si biológiu.s Občas som sa doma vkradol na zadný dvor a sledoval som čo v sebe majú dážďovky. To ma priviedlo k otázke, čo má v sebe fantóm. "Možno je tam uväznený človek a vedel by som ho zachrániť.", pomyslel som si vtedy.

Tu sa začala moja túžba pomáhať. O ľudskom tele som sa z kníh dozvedel všetko čo sa dalo. Stále stojím za tým, že tieto informácie by mali pre prípadné vyslobodenie človeka z tela fantóma stačiť. Ak by si sa rozhodol ísť v mojich stopách, začni určite štúdiom takýchto kníh. Ja som bol nanešťastie neúspešný. Nadviazal som známosť s jednou samičkou fantóma, a keď konečne prišla ku mne domov, rozhodol som sa začať liečbu. Jej sivá hmota vytvárala na povrchu celého jej tela výrastky v tvare rúk, ktoré ukazovákom smerovali na ňu. Keď som ju uspal pokúsil som sa ruky amputovať, ale bezvýsledne. Vždy okamžite dorástli. Tak som ju otvoril a zistil som niečo fascinujúce. Ona vyzerala zvnútra úplne tak ako ľudia v knihách, ktoré som čítal. Ohromený som si vedľa nej sadol a premýšľal som. Zabil som človeka? Logika mi hovorila, že nie. Veď som predsa videl som čo som videl. Ale čo ak? Takéto otázky sa mi preháňali hlavou až kým som nezaspal.
Keď som sa zobudil nasledujúce ráno z hrôzou som zistil, že z mojej ruky ostala len deformované sivá hmota, ktorá odkapávala presne tak ako u fantómov a na predlaktí tvorila obrys ženskej tváre. Bolo mi jasné čo musím urobiť. Aby som sa nestal jedným z nich musím si ruku odstrániť, kým sa to rozšíri. Dávaj si pozor, je to nákazlivé! Bolesť bola neskutočná, ale vďaka liekom som ju znášal, kým do môjho domu nevrthlo niekoľko fantómov a nezobrali ma sem.

Vlastne ani neviem kde som. Žijem v tomto byte už niekoľko rokov bez toho aby som bol von. Každý deň mi sem fantómovia donesú jedlo a pýtajú sa ma otázky. Ja im ale neodpovedám. Som si istý, že vedia, že som o nich zistil dosť a chcú len zistiť koľko presne. Kým budem mlčať, nemôžu ma zabiť. A tak budem mlčať ďalej. Dúfam, že ma raz pustia a túto správu dostane niekto

Nájdené v matraci nemenovanej psychiatrickej liečebne.
 

Horrorcore

17. února 2017 v 23:35 | womm |  Názory/Úvahy
Bu bu bu!
Vítam Ťa opäť na tomto blogu, kde je aj možné nemožným a aj rozumné nerozumným. Tento týždeň by som Ti rád predstavil jeden z mojich obľúbených hudobných žánrov, ktorý je známy pod názvom horrorcore. Napriek tomu, že by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že ide o odnož žánrov s príponou core (smrticore, kovcore, tvrdocore …), nie je tomu tak.
V skutočnosti sa jedná o druh hip-hopu, ktorý sa vyznačuje veľmi pochmúrnymi témami textov a atmosférickým hudobným podkladom. Slovo "pochmúrne" v tomto prípade nie je použité ako slovo "zľava" v supermarkete. Myslím naozaj pochmúrne témy, ako smrť, (samo)vraždy, záhrobie a iné. Autori pohybujúci sa v tomto hudobnom štýle na seba často preberajú personu, ktorá sa pre nich časom stáva charakteristickou. Typické je aj pouzívanie masiek, ako bude možné v príkladoch ďalej v článku vidieť.
WOMM-ov vzorkovník
Neboj sa, názov sekcie sa nesnaží naznačiť, že sa zo mňa stáva fashion blogger (aj keď som počul, že sa to celkom oplatí.).


Obr.1 Nová paleta očných tieňov od WOMMa pod názvom : 50 odtieňov semestra. Revolučne sa tieto tiene nenanášajú na viečko ale pod oko.
Namiesto toho by som Ti rád predstavil zopár mojich obľúbených skladieb a kategórií do ktorých delím skladby z tohto žánru ja.

1. "Ťažkí zabijáci"
Poznáš ten pocit keď oproti Tebe po chodníku kráča niekto veľmi atraktívny a Ty chceš zapôsobiť? Vyrovnáš chrbát, nasadíš najkrajší úsmev a kradmo na tú osobu pozrieš. Je všetkým o čom si sníval(a). Ale takisto sa zamilovalo aj Tvoje chodidlo, ktoré v tej chvíli vášnivo pobozká okraj výtlku a Ty si podskočíš nie veľmi estetickým spôsobom, a to, že to bolo od radosti neveríš ani sám sebe. Osoba Tvojich snov odchádza a Ty si navrátený/á do reality skôr ako stihneš zanadávať. Asi takto nejak by som opísal pokusy o horrorcore spadajúce do tejto kategórie. Autori sa snažia pôsobiť ako vrahovia a tvrďáci, ale efekt je opačný.



Osobne vždy keď pozerám Vid.1 neveriaco krútim hlavou a predstavujem ako by som sa asi zatváril keby som náhodou vošiel do podchodu a našiel tam partiu dospelých mužov skákať v čiernych tričkách pri tom ako im, najskôr z mobilu, hrá pesnička.
Existuje samozrejme aj varianta, ktorá nevyznieva komicky, a tá je o dosť zaujímavejšia.

Vid.2 Jedna z obľúbených (https://www.youtube.com/watch?v=sNvsFtFsfMM)

2. Zo života
V tomto type skladieb autori hovoria o svojom živote a o veciach, ktoré sa ich dotýkajú. Samozrejme, že takáto tématika je bežná v každom žánri hudby. Odlišnosť je v použitých motívoch a v celkovom ladení skladby. Osobne toto považujem za najzaujímavejšiu časť horrorcoru.


3. Rozprávači
Celá pesnička je v tomto prípade nejakým príbehom, ktorý autor vo veršoch rozpráva. Príbehy sa líšia od pesničky k pesničke a je pre mňa ťažké priradiť im nejaký všeobecný okruh pod ktorý by som ich zaradil.

Vid.3 Nemyslím si, že potrebuje vysvetlivky (https://www.youtube.com/watch?v=ZsnjSSl_PWs)

4. Mystici
Jednoduché. Zameranie na atmosféru. Texty vysoko abstraktnej povahy.

Vid.4 "Here in the valley of darkness , we're soulless and heartless and wearing the marks of a withering carcass…"

5. Komedianti
Vedia akému žánru sa venujú a občas odhodia masku "démona" aby si sami zo seba vystrelili.

Vid.5 Áno, LoKey ma fakt baví. (https://www.youtube.com/watch?v=_T6ndIuyjmE)

Vedel by som to rozvádzať aj ďalej, ale neviem koľko príkladov si reálne vypočuješ a koľko si ich vypočujú ostatní, a tak nebudem zbytočne článok presycovať.

Možno sa pýtaš "Prečo práve horrorcore?".
Lebo je to dobré.
Samozrejme som ešte nedosiahol inteligenčný kvocient (odvodené od slova kvočka) kelímku od cottage cheesu a viem to odôvodniť aj racionálnejšie. Horrorcore je v rámci hip-hopu a rapu niečim iným. Je to niečo, čo sa nedrží overenej formuly troch P - "peniaze, penetrácia, peniaze". Je to niečo s atmosférou, ktorú v hudbe možno tak často nevidieťnepočuť.
Samozrejme nie je všetko tak ružové ako to opisujem. Voči horrorcoru bola stále dokola vznášaná kritika, že tématika piesní nie je vhodná a mohla by ovplyvniť fanúšikov k tomu, aby tieto (dúfajme) vymyslené vraždy a násilie replikovali. Táto kritika je v podstate nevalídna, keďže násilie je prítomné v každej sfére zábavy. Či už sú to filmy, iné hudobné žánre alebo športy. Zakážme potom všetky veci tomu podobné, nie?
Spolok Múdrych Riešiteľov Ťažkostí prišiel s niekoľkými návrhmi na kampaň, ktorá by mala takémuto správaniu jedincov zabrániť.

Obr.2 Kampaň 1.


Obr. 3 Ten slogan znie nejak povedome.

Nakoniec sa rozlúčim s jendým mojim výtvorom z dávnejšej minulosti, ktorý som nahral aj na facebookovú stránku svojho blogu. Myslím si, že moja horrorcorová kariéra nemá veľkú budúcnosť a zaradil som sa do kategórie "ťažkých zabijákov", ale bola by škoda to tu nezahrnúť.

Zapáčil sa Ti horrocore? Nepáči sa Ti vôbec? Zda sa Ti článok zaujímavý, zmenil(a) by si niečo? Daj mi vedieť svoj názor v komentároch. :)
Ahoj?

(Bol) si.

7. února 2017 v 14:52 | womm |  Poviedky/Básne
Sme a zároveň som,
starnúce kosti,
zákerná choroba,
lekárom rovno pod nosom.

Som a zároveň sme,
drogová závislosť,
jazdiace promile,
čo posilní, nezabije.

Sme a zároveň som,
ohŕdnutá milenka,
podvedený brat,
smrť inému prínosom.

Som a zároveň sme,
konštelácia hviezd,
zhoda okolností,
môže sa stať len vo sne.

Sme a zároveň som,
na poslednej ceste sprievodcom.

Si a zároveň si bol,
už nechaj všetko za sebou.
 


Etiketa

30. ledna 2017 v 15:27 | womm |  Názory/Úvahy
Milí páni, vážené dámy,

dnes by som celkom rád uvažoval o téme, ktorá ma zaujímala už dlhšiu dobu. Všetko začalo jednoduchou otázkou : "Prečo je vlastne neslušné nosiť šiltovku vnútri?". Keď som túto otázku položil na nemenovanej sockárskej sociálnej sieti, rozbehla sa celkom plodná diskusia, z ktorej niektoré myšlienky využijem aj v rámci tejto úvahy.

Obr. 1 Na zaplatenie animovaného lektora plne ovládajúceho diakritiku neboli finančné prostriedky

V rámci debaty, ktorá sa rozpútala na mojom profile padlo viacero argumentov, pričom som s niektorými súhlasil, s inými zas vôbec nie. Vždy všetko ale skončilo pri slove ETIKETA. Rád by som teda hovoril práve o nej.

(Poznámka autora : keďže pravidlo s čapicami sa ma dotýka priamo budem ho používať ako príklad počas celého článku. Samozrejme existuje viacero pravidiel s ktorými nesúhlasím. Celkom ma láka sa k nim vyjadriť, teda môžeš očakávať ešte jeden článok s podobnou tématikou ako má tento.)

Debata, ktorú som spomínal vyššie ma doviedla k tomu, že som vposledných dňoch prečítal viacero článkov o etike. Môj postoj bol najprv výrazne negatívny.Etiketu som vnímal ako súbor pravidiel pravidiel správania, ktoré vymedzujú to ako sa v určitých situáciách správať, ako sa obliekať a podobne. Som si istý, že sa zhodneme na tom, že túto definíciu môžeme považovať za aspoň čiastočne správnu. Potom etiketa vedie k uniformnému správaniu sa ľudí, čo ja osobne neznášam.

Chybou v uvažovaní bol v tomto prípade nedostatok informovanosti na mojej strane. Pod etiketou som si predstavoval iba hovadiny typu nosenie šiltovky vnútri. Pri štúdiu tejto problematiky som ale zistil, že etiketa obsahuje aj množstvo vecí, ktoré sú bežné pre mňa a väčšinu ľudí ktorých poznám.Keďže sa do istej miery etiketou riadim, nemôžem ju úplne odsúdiť.

Aký postoj by som teda mal zaujať? Prieči sa mi to, čím etiketa je. Súbor pravidiel vytvorený ľuďmi podľa toho čo sa im voľakedy, často v dávnych dobách, páčilo. Nie je mi po vôli riadiť sa niečím takým.

V jednom z článkov, ktoré som čítal sa doslova písalo, že tak ako sa mení spoločnosť, mení sa aj etiketa. Asi sa to v niektorých prípadoch nedeje dosť rýchlo, lebo medzi rytierskou prilbou, ktorá začala tradíciu a šiltovkou, pre ktorú je tradícia stále zaužívaná, je podľa mňa diametrálny rozdiel. Myslím si, že mnoho vecí v etikete je už mimo dnešnej doby a sú absolútne nepodstatné.

Napriek negatívam, ktoré som spomínal, by som určite ľudstvo neobmedzil len na etikety na tovare v potravinách. Nie je na to dôvod, ľudia sa k sebe majú správať pekne, čo etiketa podporuje. Riešením tohto problému by mohlo byť akceptovanie preferencií iných.Akceptovanie starého známeho "sto ľudí, sto chutí".Neutvárať si názor na človeka v momente keď vstúpi do miestnosti podľa toho čo má oblečené alebo či má miesto dlhých rukávov tetovania. Rozmýšľať nad tým čo ešte má a čo už skutočne nemá význam. Áno, pre každého to zas bude niečo iné, ale aspoň v niektorých oblastiach sa možno ľudia predsalen zhodnú.

Obr. 2 Zábavnejšie etikety ;)

Kým sa moje "vizionárske" postoje dostanú do praxe (ak vôbec niekedy), zrejme bude najrozumnejšie sklopiť uši, a tak ako povedal jeden z mojich kamarátov, prispôsobiť svoje správanie sa svojmu postaveniu a situácii, v ktorej sa človek nachádza. Jednoducho tam, kde si je človek vedomý, že si na také veci niekto, napr. jeho nadriadený, potrpí, by asi bolo rozumné sa správať čo najlepšie. Inokedy, keď na tom človeku tak nezáleží, si môže podľa vlastného uváženia popustiť uzdu.

Nakoniec, či už sa veci v budúcnosti zmenia alebo nie, najdôležitejšie je aby ľudia len slepo nepočúvali všetko čo im je povedané a čo je zaužívané, ale tvorili si vlastné názory a postoje. Bez toho by sme sa ako ľudia nedostali nikam.

Aký je Tvoj názor na etiketu? Prišla na mňa druhá puberta a mám len potrebu rebelovať? Daj mi vedieť v komentároch. :)

Ahoj?

Časový manažment s WOMMom

22. ledna 2017 v 14:32 | womm |  Názory/Úvahy
BAM! Čaute tu je WOMM!
(Je vedecký dokázané, že pozdravy youtuberov majú pozitívny vplyv na osoby, ktorým sú venované. Takisto je vedecky dokázané, že autor tohto blogu si rád vymýšľa.)

Vítam Ťa s radosťou v duši a sopľom visiacim z nosa opäť na tomto blogu. Skúškové skončilo, choroba začala a ja mám konečne čas niečo písať. Dnes by som rád hovoril o časovom manažmente a o tom, ako tento zapeklitý problém riešim ja.

1. Adam v škole nesedel, abecedu nevedel. Ty ju vieš, tak píš.

Prvou vecou, ktorá zázračne upravila moju schopnosť menežovať si čas je jednoduchý diár. (Je možné použíť aj : zápisník, zopnuté zdrapy papiera, inernátnu stenu, vnútornú stranu obalu od čokolády. No jednoducho hocičo na čo sa dá písať.)

Osvedčilo sa mi si písať na každý deň zoznam úloh, ktoré chcem stihnúť. Dôležité je tam slovo chcem. Čas je dobré si plánovať tak, aby mal človek dostatočnú časovú rezervu a mohol si určovať, čo stihnúť chce, nie musí. V podstate sú ľudia veľké deti a aby boli produktívne musia makať z vlastnej vôle. Všetko čo im je prikázané je im proti srsti.

"Ale mne sa lepšie robí pod stresom. Najlepšie mi je keď ma už už idú vyliať zo školy a aj tak to zvládnem. Síce prídem o vlasy, polovicu mentálneho zdravia, ale za to som týždeň nemusel(a) robiť nič!"

Celé "mne sa lepšie robí pod stresom" je podľa mňa absolútny mýtus, ktorý je úspešne využívaný ako výhovorka všetkých prokrastinátorov. Áno, je pravda, že človek pod stresom úlohu splní pokojne aj za menej ako polovicu času, ktorý by nad ňou strávil normálne. Čo to má za následok? Výsledok našej práce je oveľa menej kvalitný a navyše sme sa stresovali kvôli blížiacemu sa termínu.

"Na kvalite výsledku nezáleží."

Hovorí sa, že ani na veľkosti. A aj keby na kvalite nezáležalo, prečo ten istý krátky čas nestráviť nad úlohou o deň skôr a ušetriť sa stresu z časovej tiesne? Nepopierateľne sa to dá riešiť aj takto. Nerobí sa to len kvôli lenivosti.

Ale dosť bolo obhajoby. Ešte dodám, že v prípade nasadenia tohto "písacieho modelu" je výhodou aj to, že sa povinnosti nepletú a nezabúda sa na ne. Stačí sa každý deň pozrieť na svoj zoznam úloh, a hneď mi je jasné na čo všetko som zabudol.Ak už nič iné, tak si v prípade nudného stretnutia človek môže do diára čmárať a zabiť tak nudu.

2. Buď ako P. O. Hviezdoslav. Realizmus nadovšetko.

Tento tip je veľmi jednoduchý, ale je jedným z kľúčových na ceste k produktivite a dobrému manažmentu času. Tento bod je len a len o psychike človeka. Ak nesplníš ciele, ktoré si si dal(a) bude Ťa to demotivovať a výrazne to zníži šancu na to, že Tvoj ďalší deň bude produktívny. Naopak, ak stihneš viac ako si chcel(a) nabudí Ťa to a bude sa Ti počas ďalšieho rána vstávať oveľa ľahšie. To je celá veda.

3. Jednoduché úlohy najskôr

To čo je najjednoduchšie treba "odpratať z cesty" čo najskôr. Prečo? Po prvé toho človek viac stihne, keďže sa nezasekne na náročnej úlohe kvôli ktorej nechá všetko ostatné ležať. Po druhé je motivujúce keď miesto zaseknutia sa na jednej úlohe človek urobí predtým štyri za veľmi krátky čas.

4. Aj bežné úlohy

Pri tom koľko vecí majú niektorí ľudia na práci často zabúdajú na starostlivosť o seba samých. Do denného programu (kľudne aj priamo medzi úlohy) je nutné si vmiešať základnú starostlivosť o seba samého a nejakú tú aktivitu, ktorá človeka teší. Inak hrozí, že daný človek, tzv. vyhorí a dostane sa do bodu kedy nebude schopný ďalej fungovať. Z toho sa už potom dostať len ťažko. Jednoducho, človek musí občas niekede aj nabrať paru ako by povedal jeden slovenský dôchodca.
Obr.1 Netreba to ale preháňať...

5. Odmeny

Niektorých ľuďom (mne osobne nie) pomáha, keď sa za úspešný deň odmenia. Odmenou pri tom môže byť niečo úplne jednoduché ako napríklad obľúbená čokoláda alebo pizza (asi sa začnem odmeňovať…), ale môže to byť aj niečo väčšie. To už je na každom z nás. U mňa osobne je odmenou pocit, že som ten deň využil ako som len mohol (a po tomto odstavci aj pizza no).

Obr. 2 Aj tak už bol čas obeda ...

6. Čo sa mi absolútne neosvedčilo
  • vyhradzovanie presných časových intervalov na jednotlivé úlohy - "a teraz budem presne 3 a pol hodiny programovať". Nefunguje to, je to príliš neflexibilné, neráta to s rozptýleniami typu Facebook a celkovo je veľmi ťažké odhadnúť koľko človek na ktorú úlohu potrebuje.
  • improvizácia počas dňa - bez jasných cieľov v dni je veľmi ťažké sa motivovať k činnosti. Naplánovať si deň je lepšie ešte pred jeho začiatkom.
  • riadenie sa okolím - malo by byť snahou prispôsobiť okolie svojim potrebám nie naopak. Ak to je naopak, čas človeku plánuje jeho okolie, čo nie je dobré.
7. Na záver

Je mi jasné, že veci ktoré opisujem sú v mnohých prípadoch individuálne. Ja sám som osoba ktorá miluje systém, poriadok a rutinu, teda je takýto prechod pre mňa prirodzený. Na niekoho môže fungovať niečo úplne iné, niekto môže byť rovnaký prípad ako ja. Možno v sebe niekto vďaka mne objaví šelmu v džungli produktivity. A možno zas nie. Uvidíme.

Máš Ty nejaké finty na časový manažment? Páčil sa Ti článok? Daj mi vedieť ľubovoľným spôsobom.

Ahoj?

Kam dál